Planéta

Názov planéty pochádza z gréckeho slova „planétés“, čiže „pútnici“.

Podľa definície zavedenej na zasadaní Medzinárodnej Astronomickej Únie (IAU) v Prahe v roku 2006 sa za planétu slnečnej sústavy považuje teleso, ktoré spĺňa tieto podmienky:

  • obieha okolo Slnka
  • má dostatočnú hmotnosť na to, aby jeho vlastná gravitácia vytvorila teleso, ktoré bude v stave hydrostatickej rovnováhy, teda približne guľového tvaru
  • vyčistilo okolie svojej dráhy

Následkom tejto novej definície sa usporiadanie slnečnej sústavy zmenilo. V Slnečnej sústave máme osem planét: Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún, v tomto poradí od Slnka. Pluto stratilo status planéty, pretože nespĺňa tretí bod definície a bolo preto preradené do novo definovanej skupiny, tzv. trpasličích planét.

Všetky planéty obiehajú okolo Slnka po približne kruhových, presnejšie eliptických dráhach. Pohyb planét popisujú Keplerove zákony. Dráhy planét ležia približne v jednej rovine, v rovine ekliptiky.

Planéty majú v porovnaní s hviezdami malú hmotnosť, a tak, na rozdiel od hviezd, v nich nevzniká energia termonukleárnymi reakciami. Svietia len odrazom svetla blízkej hviezdy.

Vlastnosti jednotlivých planét sú veľmi rôznorodé. V zásade však planéty slnečnej sústavy môžeme rozdeliť do dvoch skupín podľa podobných čŕt: terestriálne, alebo Zemi podobné planéty a joviálne, teda Jupiteru podobné planéty. Do prvej skupiny patria Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Nachádzajú sa vo vnútornej časti slnečnej sústavy, majú pevný povrch, a v porovnaní s joviálnymi je ich hmotnosť aj veľkosť oveľa menšia. Joviálne planéty sú obrami slnečnej sústavy: Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Sú to plynné telesá (nemajú žiaden pevný povrch, na ktorom by sa dalo pristáť) a nachádzajú sa vo vonkajšej časti slnečnej sústavy.

V poslednom desaťročí sa rozvinul celý nový odbor astronómie. Zaoberá sa hľadaním a následne skúmaním planét, ktoré sa nachádzajú mimo našej slnečnej sústavy, tzv. extrasolárnych planét.